Aké by to bolo, keby sa nenávistné komentáre na sociálnych sieťach zmenili na realitu? Nad touto otázkou sa zamyslel autor poviedky Na vlastnej koži Martin Benkovič. Vlani sa mu s týmto fantasy príbehom podarilo zvíťaziť v prestížnej poviedkovej súťaži Martinus Cena Fantázie, ktorej partnerom je aj tento rok spoločnosť ESET. Voľnočasového spisovateľa úspech nakopol k ďalšej tvorbe. Nádejným autorom odporúča, aby si našli kritických beta-readerov.
Vlani ste vyhrali literárnu súťaž Martinus Cena Fantázie s poviedkou Na vlastnej koži. Popisujete v nej príbeh Milana, ktorý na internete prial smrť „liberálnym fašistom“. Nakoniec si svoje nenávistné komentáre vyskúšal naozaj na vlastnej koži vo virtuálnom koncentračnom tábore. Ako vznikol nápad na tento námet?
Či chceme, alebo nechceme, sociálne média sú s nami. S tým dobrým, ale aj s tým zlým. Je to tak a bude to tak so všetkým, čo ľudia vymyslia. A tak vznikol aj nápad – sledovaním sociálnych médií. Komentárov, kde milo vyzerajúca babička s kvetinkami v profilovke a s vnúčikom na rukách posiela ľudí do plynu, je neúrekom. Niektorí ľudia – mladí, starí, krížom cez politické spektrá, skrátka v návale emócií zabúdajú na staré dobré príslovie – Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Alebo nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe.
Myslíte si, že ak sa ľudia nepoučia z histórie, môže sa zopakovať?
Samozrejme, neznalosť histórie, alebo jej prekrúcanie je jedna z mnohých hrozieb pre spoločnosť. Aj ako jednotlivci sa učíme z chýb. Či už z našich vlastných, alebo aj druhých. Ignorovať, čo sa stalo a opakovať tie isté chyby je hlúpe.
Je podľa vás riešením nenávistných komentárov väčšia regulácia sociálnych sietí?
Ak chcete jednoduchú a jednoznačnú odpoveď, tak nie. Regulácia samotná je jednoduché riešenie. Zakázať ako deťom. Poslúchaj, lebo uvidíš! Ale je to správne? Fungovalo by to? Kto bude regulovať alebo kontrolovať čo je a čo nie je správne? Pocit anonymity je časť problému. Dal by sa vyriešiť napríklad založením účtu iba na základe občianskeho preukazu. No zároveň anonymita dokáže slúžiť aj ako ochrana pre utláčaných, prenasledovaných. Bez pravidiel je to chaos, príliš veľa pravidiel zas cenzúra. Zložité riešenie spočíva v kombinácii pravidiel, vymáhateľnosti a osvety už v rannom veku. Ale zaviesť čosi také globálne sa zdá byť nemožné.
Počas pandémie strácajú ľudia na internete pravdepodobne zábrany ešte viac. Ako to vnímate vy?
Pocitovo sa mi to zdá tiež. A dúfam, že to aj je len pocitovo, alebo že je to len malé percento frustrovaných užívateľov. Aj keď to tak niekedy nevyzerá. Otázka je, koľko z toho sú reálni užívatelia a koľko falošné účty? V roku 2019 odstránil Facebook neuveriteľných 3,2 miliardy falošných účtov.
Mnohí internetoví diskutéri do komentárov na sociálnych sieťach napíšu aj také veci, ktoré by v skutočnom živote nepovedali. Dali ste vašu poviedku prečítať aj nejakým ľuďom, ktorí si na internete nedávajú servítku pred ústa? Aká bola ich reakcia?
Nemyslím si, že medzi svojimi priateľmi či v sociálnej bubline, mám ľudí, ktorí by zachádzali do takého extrému. Poviedku čítali štyria beta-readeri. Jeden na sociálnych médiách nekomentuje a ani nelajkuje, iba sleduje. Zvyšní traja sú úprimní a priami, ale vždy slušní, či už je to v skutočnom živote, alebo online. Dvom sa páčila. Jednému prišli niektoré časti nudné a skôr som mal pocit, že ho príliš neoslovila. A jednému sa nepáčil aspekt, že by mal niekto takýmto spôsobom preškoľovať ľudí, ale spracovanie mu prišlo dobré.
O víťazovi v kategórii sci-fi môžu tento rok hlasovať všetci zamestnanci spoločnosti ESET
Stretli ste sa s tým, že po prečítaní vašej poviedky Na vlastnej koži sa niekomu zmenil pohľad na svet?
Nie. Ale odozva bola dosť búrlivá. A to bol z časti aj cieľ. Druhým bolo zamyslieť sa. Skôr si myslím, že ju čítali prevažne tí, ktorí sa tak nesprávajú.
Svoje diela ste prihlásili do poviedkových súťaží viackrát. Prečo si myslíte, že ste úspech dosiahli práve s poviedkou Na vlastnej koži?
Kombinácia príbehu a zostavy poroty. Tá sa každý rok mení, majú iné názory, iné očakávania, inú stupnicu hodnotenia. Možno k tomu prispelo aj zvyšujúce sa napätie na sociálnych sieťach.
Napísali ste už viaceré poviedky. Rozpracovali ste niektorú z nich do väčšej hĺbky? Nemáte takéto plány napríklad s vašim víťazným dielom?
Zatiaľ som žiadnu poviedku nerozšíril, ale tá myšlienka tam je a dokonca aj pri tejto víťaznej.
Cítite po víťazstve väčšiu motiváciu do tvorby?
Motivácia určite dostala viac šťavy a takisto aj ego. Každý vydaný či nevydaný spisovateľ potrebuje z času na čas potľapkať po ramene.
Prihlásili ste do súťaže nejaké dielo aj tento rok?
Áno. Povedal som si, že to skúsim ešte raz. Nemám čo stratiť. Maximálne utrpí moje ego.
Ovplyvnila vašu kreatívnu náladu nejakým spôsobom pandémia?
Kreatívnu náladu ani nie. Viac pracujem z domu a teda mám viac príležitostí na editovanie a písanie. Počas prestávok, samozrejme. Pandémia ale ovplyvnila čítanie iných diel. Zvykol som totiž čítať v autobuse počas cesty do a z práce. A to isté platí o chuti čítať u mojich beta-readeroch, ktorí na tom boli a stále sú rovnako.
Samotná pandémia by ešte začiatkom minulého roka pravdepodobne prišla väčšine populácie ako niečo nepredstaviteľné. Zvažujete sa vo svojom písaní nejak venovať aj tejto téme?
V blízkej dobe nie. Načrtol som si síce jednu myšlienku na príbeh, ale tá sa odohráva až neskôr po pandémii.
Na čom momentálne pracujete, čo sa týka literatúry?
Spolu s vydavateľstvom Artis Omnis pracujeme na vydaní mojej knihy – Ajriš 1. Javí sa ako urban fantasy a odohráva sa v uliciach Bratislavy. Je tam mágia, násilie, úteky, láska a pomsta. Ale je to aj tak trochu sci-fi. Rád mixujem žánre a ide o prvú knihu zo série. Zatiaľ mám napísané prvé tri a bez víťazstva v súťaži by som si na vydanie musel ešte počkať. Taktiež som od Fondu na podporu umenia dostal štipendium na sci-fi Young Adult knihu, ktorá je už dopísaná, a momentálne v procese samo-editovania. Rozhodne nemôžem povedať, že sa nudím.
Čo by ste poradili amatérskym fantasy alebo sci-fi nadšencom, ktorí chcú svoje diela dostať medzi širšiu verejnosť?
Veľa písať, ešte viac čítať – nie len daný žáner, ale aj knihy faktu, blogy o písaní, počúvať podcasty o písaní – napr. vynikajúci je Writing Excuses. Nájsť si úprimných a kritických beta-readerov a posielať diela do súťaží.
Poviedku Na vlastnej koži si môžete prečítať na tomto odkaze.