V 90-tych rokoch zažili počítačové hry boom, ktorý nemal obdobu. Bola to doba, keď VR existovala v sci-fi filmoch, dotykové displeje sme poznali len z Blade Runnera či Star Wars a výkon našich počítačov dosahoval zlomok z výkonu dnešných smartfónov. Konzoly sme mali, no o súčasnom výkone, kinectoch či bezdrôtových ovládačoch sme len snívali. V 90-tych sa zakopávalo o káble od Playstation a do kaziet od Nintenda sme poctivo fúkali, aby nám spoľahlivo bežali. Napriek tomu išlo o dobu inovácii a hier, pri ktorých sme zdvojnásobili účet za elektrinu a investovali do nich väčšinu voľného času. Toľko legendárnych titulov: Wolfenstein, Tekken 3, Diablo, Half-Life, Quake, Final Fantasy VII, Pokémon Red, Age of Empires. V čom však spočíva čaro starých hier, ktoré by graficky, hernou mechanikou, dejom či dokonca ani hudbou už zďaleka nemohli konkurovať dnešným AAA-titulom? Pravdepodobne na tom má veľký podiel nostalgia a fakt, že každý človek si svoje spomienky tak trochu prikrášľuje. Z Age of Empires si pamätáme naše honosné impériá vybudované doslova z ničoho či vtipného Wololó kňaza, no nepamätáme si rozpixelovanú grafiku a jednoduchú hernú mechaniku. Bola to taktiež doba inovácii. Tým, že väčšina hier začínala práve s veľmi jednoduchou mechanikou, mali tvorcovia obrovský priestor ohúriť fanúšikov faktormi, ktoré v dnešnej dobe považujeme za samozrejmosť. Keď Half Life 2 predstavil svet so svojou vlastnou fyzikou, v ktorej sme mohli stavať na seba jednotlivé krabice, využívať kladky a páky, celý herný svet naraz zadržal dych. V dnešnej dobe však ide o celkom normálnu a zaužívanú vec. Prepracovanosť dnešných herných enginov taktiež spôsobuje, že vyvolať wow efekt a vytvoriť výraznejšiu inováciu je v súčasnosti veľmi ťažké. Napriek tomu aj v súčasnej dobe kvalita neustále napreduje. Ide sa cestou väčšej personalizácie, hráči si vytvárajú svoj vlastný príbeh. Špecialistom na podobné herné zážitky je napríklad kanadské štúdio BioWare a ich herné tituly Mass Effect či Dragon Age. Vďaka neustálemu rozhodovaniu o chode deja môžeme ovplyvňovať osudy jednotlivých postáv či dokonca celých svetov. Je to však naozaj len čistá nostalgia? V minulosti si veľké vydavateľstvá nemohli dovoľovať napríklad vydať hru, ktorá by bola zaglitchovaná a nefunkčná. Opravné patche sú luxus, ktorý k nám prišiel vďaka internetu. Dnešné veľké tituly s obrími rozpočtami a technológiami, o ktorých sa nám v minulosti ani nesnívalo, napriek tomu dodávajú často nefunkčné a nedotiahnuté hry. Majú sa teda rozhodne čo priučiť od vývojárov z minulosti. Dátum vydania hry sa dá kedykoľvek preložiť a prioritou by malo byť dodanie funkčnej hry, nie dodanie nefunkčnej hry načas.
Ak si na papieri zhrnieme fakty, väčšina vecí hovorí, že veľkosť hier z minulosti spočíva hlavne v nostalgii. V praxi je to ale trochu iné. Stačí na pár minút oprášiť starú Playstation, vyhrabať CD s vysmiatym červeným lišiakom a sme presvedčení, že hráme najlepšiu hru na svete.