Máte doma gamera: čo s tým?

Ak máte doma dieťa, ktoré všetok voľný čas trávi hraním počítačových hier, existujú iba dva možné stavy vášho mentálneho rozpoloženia:

Ešte stále zvádzate boj, i keď viete, že prehrávate.

Rezignovali ste a nadobro sa zmierili s realitou.

Nemali by ste však rezignovať úplne a len nezaujato stáť opodiaľ ­­–­­ stále máte dosah na bezpečnosť svojho potomka. Zdvihnúť Thorove kladivo je nič v porovnaní s odlepením dieťaťa od blikajúceho monitoru. Vládcovi Asgardu by boli v tejto úlohe jeho bicepsy úplne nanič. Prečo? Lebo násilie na deťoch je protizákonné a kým dieťa nemôže za túto postavu hrať a mať na pravom tlačidle myši jeho sekundárny útok bleskom, je mu celý Thor ukradnutý. Pravdou však je, že v jemne pozmenenej verzii detskej hry „kameň, papier, nožnice“, v ktorej by súperili Mjolnir, počítač a konzola, by bol víťaz jasný. Nič by to však nevyriešilo a očakávať, že Thora zaujímajú vaše domáce problémy, je rovnako naivné ako predstava, že Tony Stark venuje všetky svoje peniaze na vyrovnanie dlhov subsaharskej Afriky. Ale už končíme s referenciami na Avengerov...

Takže o akej bezpečnosti to hovoríme? Poviete si: „Dnes už všetky decká hrajú cez zabezpečené prostredia platforiem, akou je Steam. Tam im predsa nič nehrozí, tak čo?“ To je síce pravda, ale je potrebné pamätať aj na to, že skoro každá hra už dnes má multiplayer, kde spolu ľudia môžu komunikovať. Neznamená to, že sa z vášho dieťaťa má stať kybersociopat, to by išlo proti celej myšlienke zábavy cez multiplayer. Ľahko sa však môže stať, že niekto s nie veľmi ušľachtilými úmyslami začne dieťaťu cez chat posielať návrhy na stiahnutie super zábavných prídavkov k hre, ktoré sú v skutočnosti nebezpečným malvérom. Existuje celý rad možných hrozieb pre bezpečnosť nielen vášho dieťaťa, ale aj vás, keďže hrá u vás doma, na vašom počítači.

Ponúkame vám teda niekoľko jednoduchých tipov, ako naučiť dieťa bezpečnému hraniu:

Tak ako sa aj dom stavia od základov, aj my začneme tým najzákladnejším a úplne najlogickejším krokom: nainštalovaním bezpečnostného riešenia. Tak isto ako na dome nemôžete stavať strechu bez oporných múrov, nemôžete ani v počítači budovať bezpečné prostredie bez nejakého komplexného riešenia bezpečnosti. To vás ochráni pred veľkým množstvom pokusov o útok prostredníctvom falošných stránok, e-mailu alebo len obyčajného surfovania na webe.

Veľa pokusov o podvod smeruje hráčov z konverzačných okien na stránky, kde majú nájsť všetko potrebné, či už je to prídavok do hry alebo tzv. cheaty. Nie je to síce pravidlom, ale takáto stránka môže byť falošná a navrhnutá s cieľom ohroziť návštevníka. Môže ísť napríklad o výzvu na stiahnutie nejakého trainera, ktorý je plný malvéru, prípadne o kúpu super skinu na zbraň a pokus ukradnúť pritom informácie o platobnej karte.

Možností a príkladov útokov je veľa. Vo všeobecnosti platí, že prehliadač, ktorý sa pripája na internet, by mal byť vždy aktualizovaný, lebo nové aktualizácie neznamenajú len nové rozloženie ikoniek, ale aj nové pravidlá bezpečnosti a filtrovania, ktoré prebiehajú na pozadí.

Táto rada už viac intuitívna ani nemôže byť. Neprezrádzaj ostatným, ako sa voláš, nepíš číslo platobnej karty (ak nejakú máš), nehovor, kde bývaš, nikomu nedávaj heslo k svojmu účtu. Deti to vedia, ale môžu sa nechať nachytať, ak im niekto na druhej strane sľúbi, že za nich urobí niečo zložité (nainštalovanie mapy, nahodenie nových skinov a pod.). Je to to isté ako sociálny experiment s deťmi a šteniatkami. Len namiesto šteniatok tu deti vidia nejakú výhodu do hry, a preto sú ochotné dôverovať aj úplnému cudzincovi. Deťom toto jednoduché pravidlo teda treba z času na čas pripomenúť.

Nie je rok 1993 a vízia prenosných počítačov už nie je iba vzdialenou hudbou budúcnosti a realitou amerických filmov o bohatých investoroch z Wall Street, ktorí majú vlastné tryskáče, Ferrari F-40 a vyumelkované kočky. Notebook je dnes celkom bežná vec a jeho výhodou je mobilita.

Deti sa tak môžu hrať kdekoľvek, hlavne tam, kde je Wi-Fi. Treba si však dať pozor, lebo verejné Wi‑Fi siete nie sú práve najbezpečnejšie. Preto je celkom dobré, keď si na prihlasovanie do hier alebo napr. Steamu spravia dočasné heslo, ktoré si môžu zmeniť hneď, ako sa pripoja na domácu/zabezpečenú sieť.

Pokračujeme v sérii intuitívnych rád. Prihlasovacie meno by mala byť prezývka, obľúbený filmový hrdina, imaginárny kamarát z čias sociálnej izolácie v škôlke, nie reálne meno majiteľa účtu. Podobné je to aj pri heslách. Pre vytvorenie hesla platí jednoduché pravidlo: malo by obsahovať veľké a malé písmená, číslice a znaky. Čím chaotickejšie bude ich poradie, tým lepšie. Určite by to však nemalo byť niečo ako Heslo123.

Cheaty pomáhajú hráčovi podviesť mechaniku hry tým, že mu dajú neobmedzenú moc, zbrane, peniaze či životy. Dnes sa svetom multiplayer hier šíri móda falošných cheatov a trainerov. Poučte svoju ratolesť, nech nesťahuje nič, čo mu niekto pošle ako super kód alebo prídavok do hry. A vy si pritom môžete zaspomínať na krajšie a jednoduchšie časy kódov ako IDDQD, alebo Konami kódu.

Každý má na Facebooku nejakého kamaráta prokrastinátora, ktorý sa hrá Candy Crush, Farmville alebo nejakú podobnú hlúposť, navrhnutú podľa mechaniky Skinnerovej krabice, kde je hlavným cieľom vytvoriť u používateľa návyk a čo najviac na ňom zarobiť. Nech už je váš postoj k týmto hrám akýkoľvek, skutočnosťou je, že hráč dostáva benefity, keď do hry pozve niekoho iného. Práve kvôli získaniu čo najväčšieho množstva benefitov ste už asi aj vy dostali pozvanie do hry od človeka, ktorý sa vám inak neozve celé roky. Samozrejme, hromadné posielanie žiadostí o priateľstvá nie je najrozumnejšie, rovnako ako prijímanie takýchto žiadostí od ľudí, ktorých vôbec nepoznáte.

Existujú špeciálne vytvorené skupiny používateľov, ktorí ponúkajú svoje priateľstvo, aby si v hre pomohli. Problémom však je, že ak dieťa takúto ponuku kvôli hre využije, neznámy človek zrazu získa prístup k osobným informáciám, ktoré má dieťa nastavené ako viditeľné len pre priateľov.